KARDINÁL VLK: UMIERANIE V DOMÁCOM PROSTREDÍ

            V prostredí lásky a blízkosti drahých sa umiera ľahšie ako v anonymite a opustenosti nemocnice. Je potrebné, aby umierajúci boli obklopení blízkosťou tých, ktorí ich majú radi.
            Mám vlastnú skúsenosť so svojou tetou, ktorá sa starala o moju domácnosť na fare. Bola to nesmierne dobrá žena, nesebecká, plná lásky k druhým, pre seba nikdy nič nechcela. Ale keď bola blízko smrti – skoro už umierala – už sa pozerala kamsi do diaľky. Bol som pri nej, mali sme ju radi. Už veľa nehovorila. Vzal som ju teda za ruku, aby sme mali aspoň takýto kontakt. Po chvíli som jej ruku pustil. A hľa, táto celý život nenáročná žena, mi zrazu hovorí: „Drž ma ešte za ruku...“
            V okamihu smrti býva človek veľmi sám, nikto ho nemôže „ďalej“ nasledovať. Skúsenosť našich hospicov – sestier i umierajúcich – je, že keď sú pacienti obklopení láskou, starostlivosťou, blízkosťou, umierajú v pokoji. Zažil som to vo svojej práci kňaza veľakrát, keď som navštevoval umierajúcich a hovorili sme spolu o smrti.

(myšlienka z rozhovoru s kardinálom Miloslavom Vlkom)